ATTACK TRIATHLON 2015
Žijeme v dobe, kedy nie je zaujímavé to všedné, to čo zvládne každý, preto sa my športovci snažíme z času na čas vyhľadať niečo extra, čím si snáď pohoníme ego alebo len dokážeme, že naše hranice sú strašne relatívny pojem. Niekto vyhľadáva extrémne horské behy, niekto náročné cyklistické závody a iný zas dobou moderné „army“ Spartany. My triatlonisti moc na výber v blízkom okolí nemáme. Na Slovensku prichádza na scénu po extrémnom Oravamanovi nový, zas o niečo dlhší, či už na dĺžku alebo výškové metre, Triathlon Attack, organizovaný Mirom Leitnerom a Katkou Belicovou. Obaja sú v organizovaní skúsení hlavne v oblasti Skialpinizmu a behov. Attack je ich novým projektom. Plávanie v dĺžke 2,1km, cyklistická časť 125km s prevýšením 2800m a nakoniec bežecký úsek 23km s prevýšením 1400m po hrebeni Nízkych Tatier.
Registrácia závodu a slávnostné otvorenie s odovzdávaním štartových čísiel na pódiu sa konalo v kaštieli v obci Divín.
V sobotu ráno o 7:00 bol naplánovaný štart v priehrade Ružiná. Avizovaná teplota vody 26 st. nakoniec jasne rozhodla o tom, že sa bude plávať bez neoprénov. Ranná teplota vzduchu 12st. nebola ničím príjemným, ale ranné prípravy v depe prebehli rýchlo.
2. minúty pred 7:00 stojíme vo vode, no mierne problémy s reproduktorom nedovolili závodníkov dostatočne včas posťahovať z vody, tak je štart odložený o jednu minútu.
7:01 je odštartované, pláva sa na dva okruhy po niečo málo cez 1km.
Vyštartujem v prvej lajne, po prvú bójku tvoríme skupinku 4 plavcov, potom sa poradie málinko trhá a ja idem v dvojici na 5. a 6. pozícii. Toto poradie už ostáva a aj druhé kolo absolvujem s plavcom, ktorý je pár metrov predo mnou. Výhoda riedkeho štartového pola bola voľnosť vo vode bez rizika stretov. Čas strávený vo vode sa snažím užívať, keďže viem, že deň bude ešte dlhý a náročný. Voda je naozaj teplá a príjemná.
Z vody vychádzam hneď za plavcom, s ktorým som plával celú dobu na 6. pozícii. Pocitovo plávanie trvalo dlho. S depom, ktoré som mal pomerne rýchle, vybieham v čase 44:41, dostávam sa na 5. pozíciu a usudzujem, že plávanie muselo byť pravdepodobne trošku natiahnuté.
Cyklistická časť sľubovala veľké prevýšenie. Za Divínom nastupujeme do prvého kopca smerom na Tuhár a Budinú, tam sťahujem dvoch závodníkov a dostávam sa na 3. pozíciu. Ďalej zvádzam osamelý boj a nádhernou krajinou idem už sám. Pred sebou nikto na dohľad, ani za sebou nevidím nikoho sťahovať ma. Trať cyklistiky vedie nádhernou prírodou, miestami mi pripomína Rumunsko. V kopcoch malebné terasovité políčka, na cestách viacmenej minimálna premávka robí z týchto miest
ideálnu trasu na cyklistiku. Kde- tu sa ozve povzbudzovanie, divákov na trati moc nie je. Myslím, že väčšina domácich ani netuší, že sa tu dnes koná nejaký závod a keďže sme tak roztrhaní myslím, že si toho nakoniec aj málokto všimne. Míňame Vígľaš, Detvu, Hriňovú, z ktorej nasleduje najdlhšie stúpanie smerom na Čierny Balog. Na tomto úseku ma už sprevádza Markétka, ktorá nezanedbala fandenie a pri každej zastávke je na kapote auta s WC papiera naskladané moje štartové číslo 13 prichytené pohrebnými sviečkami, aby neuletelo :D
V kopci sa mi šľape pomerne dobre, snažím sa udržiavať nejakú rozumnú frekvenciu stále za sebou ani pred sebou nikoho nevidím. Okolo mňa sa motá po väčšinu doby sprievodný motorkár, ktorý ma po jednom zjazde rozosmeje výrokom, že ma nedokázal v zjazde stiahnuť na svojej Suzuki GSX, asi dobrý oddíl :D Po zjazde do Čierneho Balogu viem, že ma čaká krátky výšvih a zjazd do Brezna. Breznom prechádzam bez väčších komplikácií. Polícia mi pekne odstavila dopravu a už smerujem na Mýto pod Ďumbierom. V stúpaní cca 2 km pred Mýtom ma sťahuje závodník a ja sa tak po 100km osamelej jazdy na 3. pozícii dostávam na 4. priečku. Mýtom preletím rýchlo a stále mám závodníka pred sebou na dohľad. Od kruháča už viem čo ma čaká... Len do kopca až po Srdiečko, kde je depo a začne to skutočné martýrium. Posledných 10 km je naozaj záživných na Táloch ešte míňam občerstvovačku, kde beriem fľašu s vodou. Posledných 5 km stojím v pedáloch a sadám až naozaj na posledných metroch cyklistiky. Stúpanie odhadujem niečo cez 9% aj keď značka ukazuje 12%. Posledné serpentíny a už viem, že to začne. V sedle som strávil 5:08 a teraz ma čaká najobávanejšia časť závodu...
V depe sa neponáhľam, po skúsenostiach na Orave si dávam kompresné podkolienky, aby som sa vyhol nepríjemným otlakom na chodidlách pri dlhom zbehu. Rýchle občerstvenie a ide sa na "bežeckú" časť. Kto aspoň trošku pozná prostredie Srdiečka a južnej strany Chopku dobre vie, aké je prvé stúpanie na Kosodrevinu, ideme po zvážnici vľavo, ktorá je dostatočne naklonená, bohužiaľ pre mňa smerom navrch. Nebežím, len sa snažím kráčať aj to nie nijak obzvlášť rýchlo. Po cyklistike mám trošku problémy s krížami. Chrbát ma dosť bolí, tak volím pri výšlape čo možno najviac úľavové polohy.
Tu ma sťahuje ďalší závodník a na občerstvovačke na Koske ďalší. Dostávam sa tak na 6. pozíciu prakticky hneď na začiatku behu. Dávam oriešky, kolu beriem do ruky Red Bull a snažím sa rozklusať. Konečne sa dostávame do terénu, kde sa dá bežať, zvážnicami pomedzi trávu, kosodrevinu, stekajúce potôčky smerujeme západne smerom do Krížskeho sedla. Traverz je dlhý, miestami krátke výbehy, občas nejaký zbeh, potrebujem chvíľku na vydýchanie... tak sadám skrúšene do čučoriedia a nehanbím sa ako správny výletník oddychovať. Otváram Red bull, predsa len treba zas dačo vypiť. Straty tekutín sú dnes vysoké! Vtom ma doťahujú daľší dvaja chalani, ktorí sa pýtajú, či je všetko ok a či dačo nepotrebujem. Je pekné vidieť, že napriek závodnému zápalu sú ľudia, ktorí majú záujem nie len o seba samého. To ma nejak povzbudzuje, staviam sa a po krátkom vydýchnutí pokračujem. Rýchla chôdza strieda pomalý beh. Už vidím sedlo a teším sa. Je to síce ešte kus, ale klusaním ubieha. Na občerstvovačke tam na mňa čakajú kamaráti
Miňko, Maťko a Majka. Ešte ma sťahuje jeden bežec, ktorý je očividne vybehanejší ako ja, jeho riťka je veľká ako jedna moja polka :D
Do sedielka sa mi podarilo reštartovať a Majka konštatuje, že vypadám zo všetkých najmenej unavený, ako by ma tam niekto vysadil. Neponáhľam sa, tešil som sa dnes na túto métu, tak dačo hryziem, pijem a po chvíľke príjemnej spoločnosti zas vybieham. Tentokrát ma čaká beh po hrebeni Nízkych Tatier smer Dereše, Chopok, Ďumbier. Beží sa mi dobre, na Dereše je to ešte pomerne zvlnené, ale čo nedokážem bežať, rýchlo kráčam. Na Chopok sa už teším, lebo viem, že ma tam bude čakať Markét, občerstvovačka a hlavne už žiadne veľké stúpanie len Krúpové sedlo. Na Chopok teda prichádzam na 7. pozícii a za chrbtom mi už fučia ďalší dvaja borci. Na občerstvovačke trávia kratšiu dobu a ja vybieham v pohode na 10. pozícii.
Na hrebeni má byť ešte kamarát Miňko Cígler, ktorého nakoniec stretávam pred Demänovským sedlom. Prehodím s ním pár slov, on ma pofotí a pokračujem smer Krúpové sedlo, ktoré je posledný bod na hrebeni. Krátke občerstvenie aj tam a už ma čaká len dlhý zbeh po modrej až na Srdiečko.
Na moju smolu cítim, ako mi do lýtok nabiehajú kŕče, bojujem s tým, musím spomaliť. Tu som si veril, že pred seba už nikoho nepustím. Nakoniec volím radšej pomalší zostup, aby som náhodou neostal ležať s kŕčom.
V jednom bode sa cesty rozdvojujú a ja neviem, či doprava alebo doľava, značenie je v strede, najbližšiu vlajočku nevidím napriek tomu, že zabieham... Strácam tak pár minút, lebo si samozrejme vyberám zlú cestu a musím sa vracať. Kosodrevina je už kúsok, teším sa, že za chvíľku to už budem mať za sebou. Dobieham k občerstvovačke kde už nič neberiem a snažím sa kontrolovať poradie. Zatiaľ sa mi darí držať pozíciu. Zbeh zjazdovky a turistický chodník a ja už viem, že to mám v kapse.
Vybieham na zjazdovku a do cieľa je to už len pár metrov. Prebieham bránou v závratnom čase behu 3:58. na vzdialenosti 23 km šialený čas, ukľudnuje ma len prevýšenie 1400m. Celkový čas preteku je 9:52:05 čo mi hodilo 10. priečku a 7. v kategórii.
Po závode nás čakal fotograf s portrétnou plachtou a krátky rozhovor na kameru, a potom som sa už mohol naplno venovať užívaniu si úspešného finishu.
Závod bol každopádne výnimočný, či už z pohľadu vzdialeností, nastúpaných metrov, času stráveného na trati alebo tiež jedinečnosti miest, na ktorom sa odohrával.
Organizátor sa popasoval s neľahkou úlohou skvelo a nakoniec sa mu podarilo napriek drobným chybám, ktoré sú pri prvom organizovaní podobne veľkého a logisticky náročného preteku odpustiteľné.
Určite stojí tento podnik za povšimnutie a nepochybujem, že si nájde svojich priaznivcov či už z radov finisherov alebo nových závodníkov vyhľadávajúcich niečo, čo nedokáže absolvovať a v konečnom dôsledku ani nemôže absolvovať každý... a to robí z tohto podniku to jedinečné...
Veľká vďaka za ďalší silný zážitok, ktorý sa mi hlboko zaryl do pamäti a pod kožu :)
1. ročník vyhral Ondrej Doletina v čase 8:09 a drhé miesto bral Filip Kristl s časom 8:14:21
web: http://activeplanet.sk/index.php?lnk=triathlon-attack
výsledky: http://activeplanet.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=287&lnk=triathlon-attack
